Štrajku je lepšie predchádzať načúvaním hlasov nespokojných a hľadať s nimi uspokojivé riešenia, lebo väčšina vyslovených i nevyslovených očakávaní s ním spojených sa nepohybuje iba v rovine rukolapných čísel, ale najmä v rovine ťažko vyčísliteľných hodnôt. Ktorý expert na dopravu, zvlášť železničnú, vie naceniť presnú cenu a prínos pre PRINÚTENIE ODBORNEJ I LAICKEJ VEREJNOSTI K UVEDOMENIU SI VÝZNAMU PLYNULÉHO A BEZPEČNÉHO CHODU ŽELEZNÍC PRE VŠETKÝCH? No musí sa tak stať v situácii pripomínajúcej balansovanie na hrane noža.
Hlavu v smútku z toho by však nemali mať len železničiari – zamestnanci. Pokiaľ svoje výhrady tlmočia v pokojnej atmosfére, ich hlas akoby sa strácal a zanikal v nepretržitom rytme kolies vlakov uháňajúcich po koľajach. Až keď sa tieto kolesá zastavia, nastane prebudenie sa zodpovedných s aktivitami, z ktorých mnohé nemusia byť celkom „fair play“. Preto význam plynulého a bezpečného chodu železníc spôsobí, že odozva na štrajk z najvyšších miest nebude priaznivá a vysvetľuje to aj všetky tvrdé kroky, ktoré so sebou prinesie. Politici na úrovni samosprávnych krajov, vrcholovej politiky a aj ústavní činitelia štátu sa budú predbiehať vo vyhláseniach o nezodpovednosti a škodlivosti takého postupu. Budú hľadať vinu všade a na každom, len nezačnú od seba, akoby nepoznajúc slovo –sebareflexia. K ním do prvého šíku sa pridajú politicky nominovaní a manipulovaní manažéri železničných spoločností, ktorí si azda ani neuvedomujú, že ich pôsobenie na týchto postoch je obmedzené na nejaký časový úsek, spravidla do najbližších parlamentných volieb. (Ale časopriestor železničnej dopravy je u nás už vyše 170 rokov a ostáva len dúfať, že jej budúcnosť prekoná minulosť). To všetko donesie nespočetné množstvo invektív na radových železničiarov. Na Slovensku je to tak. Keď akákoľvek profesijná skupina začne hovoriť o svojich problémoch a požiadavkách, hneď sa proti nej rozpúta celospoločenská a mediálna kampaň postavená na ľudskej závisti, hlúposti, demagógii a pokrivenom chápaní spravodlivosti. Veď na Slovensku stále platí: „Nikto sa nemôže mať lepšie ako ja“.
Štrajk nie je najlepší prostriedok na dosiahnutie určitého cieľa, no pri zlyhaní komunikácie, nerešpektovaní požiadaviek, právnych noriem a zahmlievaní skutočností sa javí ako jediný. Preto sa skúsme z toho všetci poučiť a uvažujme, či to musí zájsť až tak ďaleko.