Requiem pre odvetvové vyjednávanie?

  1. septembra 2020Autor: Monika Benedeková

Posledný prieskum Európskej odborovej konfederácie jasne preukázal, že krajiny s najnižšími priemernými a minimálnymi mzdami sú tie, ktoré majú súčasne najnižšie pokrytie kolektívnymi zmluvami. Slovensko sa od roku 2000 prepadlo o 26%, a súčasné pokrytie kolektívnymi zmluvami dosahuje iba 25%. Inými slovami iba štvrtina zamestnancov môže benefitovať z nárokov dohodnutých kolektívnych zmluvách. Úboho málo. Pokrytie kolektívnymi zmluvami úzko súvisí s odborovou organizovanosťou a ochotou slovenských zamestnancov organizovať sa v odboroch a bojovať za svoje práva. Ak sa sťažujeme na nízke mzdy na Slovensku, príčinu tohto stavu treba hľadať niekde tu. Je mi smutno, keď vidím komentáre niektorých zamestnancov na sociálnych sieťach, ktorí za zlú situáciu na pracovisku vinia odbory, dokonca aj vtedy, ak ani nie sú ich členmi alebo u nich odbory vôbec nepôsobia. Odbory, to nie je nejaká vyššia entita, niečo všemohúce, transcendentálne. Odbory to sme my, zamestnanci! Slovač, by už mala pochopiť, že ak sa všetci nezaktivizujeme a nebudeme ťahať spolu za jeden povraz, k žiadnej zmene nedôjde. Ak budú zamestnanci stáť bokom a čakať, čo tých pár odborárov „ vybaví“ v kolektívnej zmluve, posun nenastane. Nestačí parazitovať na tom, čo iní vyjednali. Nestačí využívať všetky výhody z kolektívnej zmluvy a v tom lepšom prípade sa tváriť „ja nič , ja muzikant“ a v tom horšom sa dokonca posmešne a hanlivo vyjadrovať na adresu odborárov. Nestačí vylievať si svoju frustráciu, hnev a bezmocnosť na sociálnych sieťach. Možno sa vám uľaví, ale nič, absolútne nič, sa nevyrieši. Poznáte to slovenské príslovie: bez práce, nie sú koláče. Tak je to aj s právami zamestnancov, ich postavením a rešpektom. Je to tvrdá drina, dennodenný zápas, vysvetľovanie, presviedčanie, argumentácia.

„Ak nevyjdeme zo svojej zóny komfortu a nedáme najavo, že takéto praktiky vlády aj zamestnávateľov nebudeme rešpektovať, môže byť tento článok aj akýmsi requiem pre odvetvové kolektívne vyjednávanie. A nielen preň.“

A nielen to. Ak nás, odborárov, nebude ohromujúca väčšina vzbudzujúca rešpekt už len samotným počtom, nebudú nás politici ani zamestnávatelia vnímať ako rovnocenného partnera. A také budú aj naše výsledky v kolektívnom vyjednávaní, či pri presadzovaní našich požiadaviek. O tom svedčia aj udalosti posledných týždňov z tripartity. O tom svedčí aj správanie sa niektorých politikov i zamestnávateľov, ktorí ignorujú pravidlá sociálneho dialógu a kolektívneho vyjednávania. Tak ako pán Beljajev, prezident Zväzu strojárskeho priemyslu SR, ktorý sa už viac krát nechal počuť, že odvetvové kolektívne zmluvy je nutné zrušiť, pretože nič neprinášajú. A sám ide príkladom, tým že už niekoľko mesiacov ignoruje podpis dohodnutej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa v strojárskom odvetví. Verte mi, že ak by odvetvové kolektívne zmluvy naozaj nič neprinášali zamestnancom, nemrhali by zamestnávatelia toľkou energiou na ich zrušenie. Lenže zamestnanci musia teraz ukázať, že si budú výsledky kolektívneho vyjedávania brániť! Že si kolektívne zmluvy nedajú! Lebo sú si vedomí, že bez odvetvových kolektívnych zmlúv sa začne deštrukcia podnikového kolektívneho vyjednávania! Deštrukcia toho odvetvového, zdá sa, už začala. Po minuloročnom výpadku odvetvovej zmluvy v autobusovej doprave, kde sme stratili sociálneho partnera na vyjednávanie, je toto už druhá kolektívna zmluva, ktorej osud je otázny. A zrejme nebude posledná.


Pridajte komentár