Kam by sme mali všetci patriť.

Rád by som poukázal na niečo, na čo sa akosi na Slovensku po r.1989 zabúda a začína to mať celonárodný charakter. Ešte v decembri 1989 v Prahe na Letnej sa nebohý p.Dubček vyjadril, že súčastnú situáciu (rozumej vtedy) nemožno porovnávať s Pražskou jarou 1968, lebo vidí v spoločnosti veľmi nebezpečný jajv – roztrieštenosť názorov. Žiaľ jeho slová zostali nevypočuté ešte aj v r.2011. Mnohí jednoducho „prešli“ z bývalého ROH do nástupníckej organizácie OZŽ, kde platia členské vo výške 1% svojej mzdy, dostanú na vianoce kolekciu, v lete nejaký zájazd a dokonca v čase štrajku OZŽ organizuje „Deň detí“.A pritom je každý z nás ten najpovolanejší nájsť východisko zo súčastnej situácie na ŽSR. Koľko ľudí, toľko názorov. Ale predsa nemôžme ku každému názoru založiť odborovú centrálu. Nie ja nás až tak veľa, aby sme sa nemohli zjednotiť na spoločnom postupe. Chce to len urobiť zopár kompromisov, či prijať aj názor iných. Len spoločnými silami sa dá niečo dosiahnúť. Určite to nebude slávne totálne víťazstvo, ale zjednotenie zamestnancov do profesnej organizácie dokáže veľa. Viem, že uvažovať o 100 % členstve je utópia,ale ruku na srdce každý z nás – kde patrím? Chcem kolekciu, zájazd či pozornosť ku Dňu detí, alebo chcem mať sociálnu istotu, že tú kolekciu, zájazd aj pozornosť svojím deťom dokážem kúpiť aj sám, ak budem mať istú a zaplatenú prácu? Dokedy sa ešte budeme deliť podľa OC, podľa veľkosti stanice či dôležitosti trate ? Od samotného začiatku som bol pri tvorbe a vznikaní OAVD a som členom dodnes. Veľmi ma mrzí, ak počúvam nie o náraste, ale o úbytku členov. O neochote zmeniť OC. O nezaujme mladých ísť do odborov. Viem, že nezarábame až tak veľa, ale myslíš si, že tých tri a pol eura mesačne ťa zrujnuje, alebo, že si za to niečo mesačne prilepšíš. Dovolím si tvrdiť, že ani nevieš na akú takmer neporebnú vec ich minieš. Ale podstatou nie je členský poplatok. Podstatou je silná profesná organizácia, ktorá ide pevne za svojím a ktorej volení funkcionári majú od svojich voličov plný mandát jednať v ich mene. Samozrejme, že každý sme omylný, ale na to sme tu, aby sme si to povedali, ujasnili. Uvedomme si to najpodstatnejšie – tam kde nie je jednota si zamestnávateľ dovolí omnoho viac uvedomujúc si, že aj tak mu nemá kto oponovať. To skutočne chceme byť ako potkany, ktoré ak už nemajú čo žrať, tak sa požerú navzájom. Jedine silná profesná OC dokáže čeliť súčastným tlakom.